Zotrime prach zo spomienok na naše dávne Vianoce

Opäť sú tu, v našom nárečí, Hody. Na lesom voňajúcich ozdobených stromčekoch sa zalesknú biele sukničky a pozlátka salónok, zablikajú plamienky sviečok a drobných svetielok. Stoly budú zaťažené dobrotami od výmyslu sveta. Najmä na Štedrý (Dohviezdny) večer – na našu Viliju – bude radosti, veselosti, prekvapení z darov hádam nad naše tradičné zvyklosti a súčasné ekonomické pomery až priveľa.

Dobre poznajúc všetky rodinné a celospoločenské prejavy spojené s dnešnými Vianocami napadlo mi, pripomenúť čitateľom Hlásnika, ako slávili Vianoce naši prarodičia a rodičia v časoch nie tak dávnych do polovice dvadsiateho storočia. V každom dome, dedine či kraji to bolo možno inak, ale u nás tak, ako uvediem.

Atmosféru Vianoc bolo cítiť už počas celého Adventu. Clivé melódie adventných piesní s blikajúcimi plameňmi oltárnych sviečok na ranných Rorátoch navodzovali atmosféru pokory, pokánia a pokoja i očakávania príchodu čohosi nového. Zvláštne duchovno bolo cítiť v celom dome, u starých rodičov zvlášť.

Na Viliju rodičia deťom osobitne pripomínali, že Vilija rada deti pobíja, lebo tento deň nie je dňom šantenia a pobehovania, ale dňom pôstu a rozjímania. Preto sa v tento deň u nás postilo, hoci dom rozvoniaval napečenými makovníkmi, tvarožníkmi a kapustníkmi. Spomínam si, že na obed mama varievala polievku z kapustovej vody zvanej jucha, do ktorej zavarila zemiakové strapačky bez akejkoľvek omasty.

Keď nadišiel večer a na oblohe zasvietili prvé hviezdy, doniesli sme – my deti – za krčah vody z potoka, do ktorej potom náš otec pridal niekoľko lyžíc z večere a všetky omrvinky zo stola pre statok. Pri zapálenej sviečke sme jedávali oblátky s medom, rozkrájané jablká a oriešky. Hlavným jedlom bola lokša. Lokšou boli nakrájané kúsky suchého koláča – kucha – zaliateho vlažnou medovou vodou, posypané zomletým makom a cukrom. Darčeky sme nedostávali. Darčekom bol vianočný stromček. Občas sme dostali aj čosi na oblečenie a obuv.

Po tejto pôstnej skromnej večeri sme sa rozbehli po spievaní k susedom a príbuzným s obligátnou prosbou pod oknom „Dajce hlavičku rozvešeľic“. Tak isto aj naši v dome očakávali vianočných speváčikov našich susedov a príbuzných. O polnoci sme chodievali na polnočnú alebo pastiersku omšu. Až po návrate bolo dovolené jesť mäsité jedlo, napr. huspeninu, jaternicu, karbonátky, dusenú bravčovinu a pod.

Prvý vianočný sviatok – Božie narodenie – sme prežívali v tichosti. Elektrinu sme v tých rokoch ešte nemali, rádio nepoznali. V tento deň sa u nás neupratovalo, nevarilo, ale už nepostilo. Konzumovalo sa už skôr navarené jedlo. Dopoludnie bolo vyhradené pre návštevu bohoslužieb, popoludnie na čítanie z nových kalendárov a rozhovorom rodičov o osobných a rodinných problémoch. Pokojnú atmosféru v rodinách nenarušovali zvady, nezhody ani návštevy susedov a príbuzných. Celý deň vládol pokoj. Deti popoludní už vyšli na priedomie potešiť sa s kamarátmi, posánkovať sa dolu briežkami a pošmýkať po zamrznutom potoku alebo vyšmýkanom chodníku. Po zotmení vyšli po spievaní partie parobkov. Ich mohutný chór „Do hory do lesa valasi“ sa niesol ozvenou nad celým zasneženým chotárom. Časť vyzbieraných peňazí vždy oferovali aj na kostol.

Na návštevy, zábavy, hry v karty a do krčmy chodievali postarší až na druhý vianočný sviatok sv. Štefana.

Tak čo s tou oprášenou podobou našich dávnych Vianoc? Je celkom márne čakať, že by dnes niektorým z nás aj v našej pretechnizovanej dobe plnej disharmónie, zloby a nepokoja, nerestí každého druhu priniesli niekoľko chvíľ pokoja? Odpovie si to každý sám.

Namiesto záveru vinš z iného kraja:

Vinšujem vám na tieto Hody,

žeby ste mali toľko mlieka ako vody.

A smotánky plné dbanky

a masielko ako kvet

peniažtek mi dajte hneď!

Juraj Dubecký

Zaujalo vás to? Zdieľajte: