Vážení spoluobčania, drahí bratia a sestry!

Sú to už deviate Vianoce, ktoré prežijem medzi Vami ako správca tejto farnosti. Deviatykrát sa Vám chcem touto formou prihovoriť pred príchodom najkrajších sviatkov roku, sviatkov pokoja, lásky a rodiny. Pravdou je, že práve na Vianoce sú ľudia k sebe milší, láskavejší, priateľskejší. Snáď je to dané predstavou malého dieťatka, uloženého v jasliach, ktoré neslobodno vyrušiť krikom a svárom.

Už tradične počas adventu, čiže v čase prípravy na Vianoce, sa nám ponúka množstvo príbehov, ktoré sú spojené s narodením Mesiáša. Rád by som sa o jeden z nich  s Vami podelil, lebo je tam pekne opísane, že keď sa niekto vie darovať iným, sám veľa dostáva.

Do mesta dorazili traja mudrci, ktorí nasledovali hviezdu, ktorá oznamovala narodenie Pána zeme. Malý chlapec sa k ním chcel pridať, ale zistil, že nemá dar. Rozmýšľal, čo také by mu mohol darovať, lebo bol chudobný. Jeho matka bola vdova,  ktorá druhým tkala látky a šila tuniky. Chlapec sa jej zdôveril so svojou túžbou obdarovať Pána. Matka sa zamyslela a jej tvár sa odrazu rozžiarila úsmevom. Podišla k starej truhle a vybrala z nej tuniku, ktorá bola ušitá z látky, ktorá hrala všetkými farbami dúhy.

Látka tuniky mala svoj dlhý príbeh, ktorý mu vyrozprávala. Počas svojho života stretávala rôznych ľudí a snažila sa im podľa svojich možností pomôcť. Oni jej na oplátku dávali klbka hodvábnych nití. Modrá niť bola darovaná starým roľníkom, ktorému pomohla v chorobe. Táto farba predstavuje priateľstvo. Sivá niť bola od starej žobráčky, na ktorú zabudli jej deti a ona ju vypočula a nakŕmila. Je to farba  samoty. Sluha, ktorý musel tvrdo pracovať a jeho neľútostný pán mu nedožičil ani chvíľu odpočinku, daroval matke žltú niť, lebo mu pomohla pri práci. Žltá je farba potu a chudoby. Keď matkinej priateľke zomrelo dieťa, stála pri nej a spolu s ňou ho oplakávala. Tá jej potom darovala striebornú niť, farbu sĺz. Svadobčania jej darovali zelenú niť, farbu nádeje. Matka sama dokúpila červenú niť, ktorá predstavuje každodennú lásku a nehu. Z týchto nití matka utkala látku a ušila tuniku, ktorú chcela darovať svojmu synovi. Spoločne sa však rozhodli, že ju chlapec daruje betlehemskému dieťatku.

Chlapec sa za úsvitu pripojil ku karaváne troch mudrcov. Keď došli k betlehemskej maštaľke, každý obdaril Jezuliatko. Keď svoj dar predložil chlapec, dieťatko sa usmialo a jeho malé rúčky si pestrofarebnú tuniku pritiahli k sebe. Ježiško tak po prvýkrát zovrel v náručí život ľudí,  pre ktorých prišiel na tento svet, aby svoj život obetoval pre ich spásu.  Držal v rúčkach ich samotu, smútok, chudobu, ale aj priateľstvo, nádej a lásku. 

Žijeme v hlučnej  a rýchlej dobe. Sledujeme televíziu, sme napojení na internet, počúvame rádio. Skúsme sa však v čase Vianoc aspoň na chvíľu zastaviť a stíšiť. Ticho je potrebné, lebo v ňom si zrovnávame myšlienky a počujeme šepot pravdy. Skúsme si uvedomiť, že Vianoce to nie sú len sviatky, kedy sa darí obchodom, ale že sú to sviatky narodenia Božieho dieťaťa, ktorý chce byť medzi nami a cez nás meniť svet láskou. Užime si blízkosť svojich drahých, prežívajme s nimi všetky radosti aj trápenia, aby ich radosť bola dvojnásobnou radosťou a bolesť polovičnou bolesťou.

Prajem Vám požehnané a milostiplné sviatky.

Váš kňaz Mgr. Jozef Halčin

Zaujalo vás to? Zdieľajte: